História Bojníc

 

Historické názvy mesta Bojnice:

1113 Malmoz
1246 Boymuch
1302 Baymuch
1323 Baymach
1773 Boynicze
1808 Bojnice

www.bojnice.sk

Prvá písomná zmienka o Bojniciach sa objavila v Zoborskej listine kráľa Kolomana z roku 1113. Už v nej sa spomína opevnené hradisko, vďaka čomu sa hrad stal najstaršou historicky doloženou stavebnou pamiatkou Bojníc. O hrade ako o kamennej stavbe sa hovorí až v roku 1302. V Zoborskej listine z roku 1113 je tiež zmienka o liečivých prameňoch a o fare, kostol sa však prvýkrát spomína až v roku 1244.

 

obr. Zoborská listina kráľa Kolomana z roku 1113

Náboženský život mal v dejinách Bojníc dôležitú úlohu. Cirkevné dejiny sa začali postavením kostola a založením fary v 12. storočí. Po založení ďalších fár v okolí mesta v 14. storočí sa o posilnenie postavenia bojnickej fary postarali Nofriovci. V období reformácie, v 16. a 17. storočí sa Bojnice stali sídlom superintendencie. Po získaní panstva sa rod Pálfiovcov snažil o rekatolizáciu obyvateľov za pomoci jezuitov a piaristov.

Bojnický hrad v období, z ktorého pochádza prvá písomná zmienka o ňom, slúžil ako stredisko kráľovských majetkov na Hornej Nitre. Medzi jeho skorších majiteľov patrili Pazmánovci, Matúš Čák, kasteláni Gillethovci, knieža Ladislav Opoľský, palatín Leustach, Noffryovci, Matej a Ján Korvín, Zápoľskovci či Thurzovci. Výhodnú strategickú polohu hradu potvrdili udalosti zo 16. a 17. storočia, kedy hrad odolával tureckému náporu. V roku 1636 ho prevzali do vlastníctva Pálffyovci, v roku 1683 ho dobyli Thökölyho vojská, v roku 1708 Rákócziho vojská. Poslednú úpravu hradu uskutočnil v rokoch 1890 – 1908 Ján Pálffy. Za predmníchovskej ČSR sa hrad dostal do vlastníctva Jána Antonína Baťu. Po roku 1945 sa v ňom postupne budovala galéria a vlastivedné múzeum.

kráľ Ľudovít I.

Rozvoju Bojníc významne napomohlo získanie mestských privilégií, ktoré Bojniciam udelil kráľ Ľudovít I. v roku 1366. Okrem mestských slobôd získali Bojnice aj právo na jatku, mlyn, kúpele a neskôr i jarmok. Výsady prispeli k rozvoju remesiel i obchodu, posilnil sa význam Bojníc v hospodárskom a politickom živote. Regálie získané v priebehu 14. – 18. storočia korigovali počas histórie šľachtici vlastniaci bojnické panstvo. Podľa ich priazne či nežičlivosti mesto prosperovalo alebo upadalo.

Mestské hradby

 

Vojenské konflikty v 16. a 17. storočí priniesli Bojničanom mnoho utrpenia. V rokoch 1530 a 1599 mesto vyrabovali a vypálili Turci, v roku 1623 ho spustošili Bethlenove vojská. Hrozba tureckého nebezpečenstva a stavovské vojny vyžadovali obohnať mesto hradbami kvôli jeho lepšej ochrane. Opevňovacie práce Bojníc začali za Turzovcov a pokračovali za Pálfiovcov, ktorí namiesto drevených palisád v roku 1663 vybudovali systém kamennej fortifikácie.

Dekadentné vplyvy a pustošenia boli však len jednou stránkou života mesta. V etapách ekonomickej progresie sa rozširovalo poľnohospodárstvo a dôležitý bol nárast remeselnej výroby a rozmach obchodu. K oživeniu týchto aktivít došlo v 17. storočí, keď Hornou Nitrou viedla poštová i obchodná cesta z Viedne cez Krakov až do Sedmohradska. Bojnice boli od roku 1613 až do roku 1823 jednou z poštových staníc. Na žiadosť Pavla Pálfiho potvrdil cisár Ferdinand III. Bojniciam v roku 1647 nové výsady a poriadky. K hlavným dôchodkom mesta patril výčap piva v zimných mesiacoch, obmedzilo sa však právo užívať lesy. Začiatkom 18. storočia sa rozmohlo vinohradníctvo, prevládalo ovocinárstvo, obilninárstvo a chov dobytka, povestný bol obchod so šafranom. Na bojnické trhy so soľou, železom a drahými kovmi prichádzali obchodníci z Viedne, Moravy i Sliezska.

S rozmachom hospodárstva sa v meste organizoval cechový systém. Prvý cech utvorili ševci v roku 1653. V meste pôsobili aj iní remeselníci – murári, čižmári, krajčíri, tkáči, farbiari, gombičkári, kožušníci, debnári. Bojnice sa rozvojom remeselnej výroby zaradili k popredným mestečkám Nitrianskej župy na čele s voleným richtárom a 12 senátormi. V mestskej rade pôsobil stály notár. Mesto malo hajdúcha, na námestí stál pranier, dereš a mestská väznica.

Neskorší úpadok mesta a jeho zaostávanie súviselo s poklesom úrovne remeselnej výroby i zníženým počtom remeselníkov po narastaní manufaktúr, čo pretrvávalo aj po zrušení poddanstva v roku 1848. Napriek tomu Bojnice zostali hospodárskym, administratívnym a vojenským centrom hornej Nitry i sídlom okresu do roku 1872. Názov mesta sa časom vyvíjal a podľa záznamov sa zachovalo a je známych až šesť jeho podôb, súčasná pochádza z roku 1808.

obr. Bojnice v roku 1642, 3D model Ing. arch. Ľuboš Žabenský

Historické názvy mesta Bojnice:
1113 Malmoz
1246 Boymuch
1302 Baymuch
1323 Baymach
1773 Boynicze
1808 Bojnice

V novodobých dejinách za 1. ČSR pracovali obyvatelia Bojníc prevažne ako roľníci a stavební robotníci, v období rokov 1932 – 1936 boli mnohí nezamestnaní. Ilegálna protifašistická činnosť vyvrcholila účasťou občanov v SNP. Po oslobodení boli vybudované nové liečebné i rekreačné objekty, kultúrne i zdravotnícke zariadenia, vlastivedné múzeum, zoologická záhrada. V roku 1955 bol Bojniciam udelený štatút kúpeľného mesta. K významnému postaveniu Bojníc v oblasti cestovného ruchu prispievajú v súčasnosti nielen prírodné danosti a zaujímavé pamätihodnosti, ale i množstvo kultúrnych, športových a turistických atrakcií.

Erb mesta Bojnice tvoria biele hradby s hnedými strechami so zlatými zakončeniami na červenom pozadí. Symbol opevnenia mali Bojnice vo svojom pečatidle už v druhej polovici 14. storočia, čo súviselo s udelením mestských výsad Bojniciam Ľudovítom I. v roku 1366 a celkovo vládou dynastie Anjovcov.
Pôvodne boli na pečatidle aj dve ľalie, avšak na pečatidle zo 16. storočia sa už neobjavujú. V 19. storočí sa v dôsledku nesprávneho výkladu symbolu zmenili okná, arkády a bočné vežičky na dve ženy naberajúce vodu do džbánu. V pravej časti vyobrazenia pribudol plot a v spodnej časti park s chodníkom. Obraz hradu sa tak zmenil na novodobú kúpeľnú budovu. V 70. rokoch 20. storočia sa Bojnice opätovne priklonili k pôvodnému vyobrazeniu hradieb podľa pečatidla zo 16. storočia.

Farbami mesta sú biela, žltá a červená. Vlajku mesta tvorí 6 dvakrát sa opakujúcich bielo-žlto-červených vodorovných pruhov, ktoré sú podľa zásad domácej mestskej vlajkovej tvorby ukončené tzv. lastovičím chvostom.